Ivo | 15.06.2016 13:37

Předák kultovních Einstürzende Neubauten a italský hudební skladatel se dali podruhé dohromady, aby navázali na úspěch předešlé dlouhohrající nahrávky. Jak jim to tentokrát vyšlo? Na to se v recenzi podíval Ivo.

Teho Teardo & Blixa Bargeld - Nerissmo
vydal Specula Records / Rough Trade

"Čierna, najčiernejšia..." nenecháva nás na pochybách ohľadom svojej najobľúbenejšej farby frontman undergroundovej industriálnej legendy Einstürzende Neubauten v titulnej piesni svojho už druhého albumu, ktorý nevzišiel zo spolupráce s jeho kultovou kapelou, ale v kolaborácii s talianskym skladateľom Tehom Teardom. Ich prvá umelecká spolupráca "Still Smiling" pred vyše dvoma rokmi udrela ako Jupiterov blesk z čistého berlínskeho neba a zelektrizovaní znalci alternatívnej scény ju prehlásili za jednu z najlepších nahrávok roku.

Chémia medzi Bargeldom a Teardom sa ukázala natoľko silnou, že nám po dychberúcom turné v roku 2013, kedy zavítali aj do pražského Pilot klubu, priniesli nasledujúcu jar ešte EP s priliehavým názvom "Spring", a keďže sa im spoločné živé vystupovanie naozaj zapáčilo, rozhodli sa prísť s novou zámienkou na ďalšiu koncertnú šnúru. Touto zámienkou nie je nič iné než album "Nerissimo". Album neprichádza s radikálnym zvukovým posunom, podobne ako predchádzajúce dve nahrávky stavia na Tehovej gitare, celle a Blixovom expresívnom vokálnom prejave. Podstatnou inováciou je však doplnenie cella kompletným sláčikovým kvartetom a najmä zaradenie dychových nástrojov, medzi ktorými hrá prím basový klarinet.

Zatiaľ čo pre Teha, ktorému sám Ennio Morricone dáva nad tanierom špagiet rady ako vlastnému synovi, bolo komponovanie pre dychové nástroje novou výzvou, Blixa sa drží toho, čo dobre pozná a preto hneď v prvej skladbe vyhlasuje, že "spieva to, čo spieva najlepšie". Titulná skladba, ktorá sa na albume vyskytuje v anglickej aj talianskej verzii, svojou témou fanúšikom Neubauten okamžite pripomenie dobre známy Blixov hit "Sabrina":

"Modrá nie je farbou môjho hlasu / Keby som spieval namodro, vysal by som oceány a zničil bledomodré nebo / Zelená nie je farbou môjho hlasu / Odlesnil by som povrch zeme, keby som spieval nazeleno . . . / Zdá sa, že môj hlas nemá farbu / Ale ak spievam bez farby, pohltím všetko svetlo . . . / Tak spievam, čo spievam najlepšie: / Čierna / Prisvojujem si všetku čiernu / Najčiernejšiu."

Teho Teardo & Blixa Bargeld - Ulgae

Nemôžeme mu než dať za pravdu, keď tvrdí, že má "veľa čiernej v svojom reportoáre, množstvo tieňov v svojom arzenále". Málo používaný taliansky superlatív pre čiernu sa obecne spája s temnými pocitmi. Temnota "Nerissima" je však temnotou niekoho, kto (napriek tomu, že ho jeho budúci dobrý priateľ Nick Cave svojho času po svojom prvom zážitku z koncertu Neubauten označil za najzmučenejšiu ľudskú bytosť, akú kedy videl), ako sám tvrdí, nebol nikdy v živote skutočne nešťastný. Je to temnotá hravá a nesmierne sofistikovaná.

Túto hravosť najviac cítiť v skladbe "Ulgae", čiže mikrobiálnej opere, v ktorej do vrstiev zdeformovaných vokálov a sláčikov rozpráva Blixa príbeh túžby, nádeje a zrady, odohrávajúci sa v Petriho miske. Blixove texty sú opäť veľkým potešením pre polyglotov, keďže aj na tomto albume kombinujú nemčinu s angličtinou a taliančinou. Upevňuje svoju reputáciu postmoderného pohrobka hudobných a lyrických foriem dady a futurizmu. Úspornosť, nepreniknuteľné abstraktné témy vykresľované pomocou každodenných predmetov a zdanlivo banálnych motívov s precíznosťou a repetetívnosťou francúzskeho nového románu strieda veľkolepá syntéza mnohoznačných triviálností a útržkovitých dojmov. Blixa sa drží jednoduchých pocitov a vnemov, farieb, svetla a tmy, tepla a chladu.

Aj keď sám Blixa nepovažuje album za nijak zvlášť pochmúrny, úzkostný dialóg sláčikových nástrojov podkreslený basovým brnkaním Tehovej elektrickej gitary v druhej skladbe "THX 2" v spojení s refrénom "Nádej by mala byť ilegálnou látkou" nás o tom nechá zapochybovať. Ku koncu tretej skladby "Ich Bin Dabei" nás z dolorizmu zimy a novembrového počasia povznesie vysoké elektrické kvílenie a pieseň "Empty Boat", ktorá je cover verziou brazílskeho interpréta Caetana Velosa, už evokuje úplne inú náladu: atmosféru pokoja a ospanlivej radosti prímorskej scenérie, no stále so silnou stopou melanchólie. Škoda len, že túto pesničku, spolu so skladbou "Nirgendheim" (ktorej tajomný a introspektívny sound prekladaný útržkami nepokojných ľudských hlasov radšej nebudem opisovať — slovo "melanchólia" má predsa len obmedzený počet synoným) sme už počuli na épéčku "Spring".

Teho Teardo & Blixa Bargeld - The Beast

Srdcom nahrávky je zrejme singel "The Beast", ktorého videoklip je pohyblivou verziou obalu "Nerissima", odkazujúceho na obraz renesančného maliara Hansa Holbeina Mladšieho "Ambasádori".

"Čokoľvek sa chystám povedať / Obluda je v mojom hrdle / Aj keď ma obluda nenapodobňuje v pohyboch, gestách, reči / Čímsi sa mi podobá . . . / Toto je obluda / Ak prestanem snívať, úplne ju to preberie / Ak prestanem tlačiť, obluda zatvorí dvere . . . / Neviem, či je tu obluda na to / Aby ma zahrdúsila / Alebo objala."

Predtým, než ako ozvena zaznie talianska verzia titulnej skladby, aby uzatvorila album, Blixa nám v piesni "Give Me", evokujúcej track "Ich Warte" od Neubauten, ešte vysvetlí svoj modus operandi založený na večnej nespokojnosti a perfekcionizme: „Údiv ma prinúti zostať, pochyby ma spomalia . . . / Údiv urýchli proces, pochyby ho spomalia / Alebo to je / Alebo to bolo / Presne naopak? / Pochyby urýchlia proces / Údiv ho spomalí . . . / Keby sme len mali dosť pochýb, všetky sily by boli pozastavené / Nikdy nebudeme mať dosť pochýb.“

Nedá sa povedať, že by mal album jednotiacu tému, ako to bolo v prípade debutu tohto berlínsko-rímskeho tandemu, na ktorom sa Blixa v rámci svojho zoznamovania s taliančinou a skúmania transformácie jedinca v kontexte cudzieho jazyka (vrátane "jazyka" morských živočíchov) pýtal, či "sa dokáže bozkávať v ďaľšej cudzej reči" alebo poukazoval na tragický omyl v preklade Koránu. Ostatný výtvor Tehovej a Blixovej spolupráce nie je takým zjavením, ako bol album "Still Smiling", ktorý by som stále odporučil ako vhodné zasvätenie do bargeldovskej estetiky pre ľudí zatiaľ nepoznamenaných neskoršou tvorbou Einstürzende Neubauten. "Nerissimo" nie je ničím iným než prídavkom, ktorý nám dovoľuje ešte aspoň chvíľu dlhšie pobudnuť v tomto čiernom no v istom zmysle radostnom svete.

Hodnocení: 90%

Ash:

Druhé setkání Blixy Bargelda s Teho Teardem bylo i pro mě nadmíru očekávané. Jejich prvotinu "Still Smiling" mám zarytou v paměti poměrně hluboko, svého času to byla jedna z mých nejoblíbenějších nahrávek. Spojení němčiny, angličtiny a italštiny působilo až magicky a klasické nástroje dotvářely veskrze bezchybný soundtrack k Blixově teatrálnímu vokálu. Natěšení tedy bylo obrovské a obavy, zda se má dvojka kam pusunout, snad ještě větší.

"Nerissimo" mě ale bohužel nepřesvědčilo. I přes sílu materiálu a nezpochybnitelnou genialitu obou protagonistů nahrávka jako celek nudí. Po technické stránce se jí nedá vytknout vůbec nic, ale při poslechu se velmi často objeví zjištění, že materiál vlastně nepřináší nic nového. Jsou tu všechny ingredience – klasická Bargeldova dikce, šepoty i skřeky, hudba dotváří neopakovatelnou atmosféru, ale něco tomu zkrátka chybí. Pryč jsou všechny ty momenty překvapení, které přinášela předchozí nahrávka, nové skladby ve své nahotě neumí přesvědčit svou intenzitou (výjimku tvoří snad jen procítěná "Ulgæ" nebo klipová "The Beast"). Jak bylo řečeno výše, "Nerissimo" je třeba chápat jako takový "přídavek" k přechozímu materiálu, jako celek deska neobstojí. Bohužel.

Hodnocení: 65%